Dvadsiaty deviaty deň nás zastihol v Disney’s Blizzard Beach, kde sme blbli v „roztopenom“ lyžiarskom stredisku. Sedačková lanovka sa zasekla, adrenalín na raftovej jazde ma prevalcoval a Carla kraľovala detskej zóne s Olafom. Potom sme vyrazili do Miami cez centrálnu Floridu, kde ma fascinovala krajina plná kanálov. A ešte jedno – tie mená pri objednávkach! 😅 Poďte s nami na deň plný vody, stresu a doručovacích robotov!

Ráno: Blizzard Beach a zaseknutá lanovka

Disney’s Blizzard Beach nás privítal ako roztopené lyžiarske stredisko – „zjazdovky“ odstupňované podľa farieb, snehová atmosféra, koledy a dokonca sedačková lanovka, ktorá nás mala vyviezť na vrchol Mount Gushmore. No tá lanovka? Katastrofa! Zasekla sa na 10 minút, kým sme na nej viseli. Sedel som tam s Carlou, v hlave scenáre, ako skĺzne pri nejakom trhnutí, a môj stres vystrelil na maximum. 😅 Keď nás konečne rozbehli, šli sme na Teamboat Springs – rodinnú raftovú jazdu, najdlhšiu na svete, kde sme sa všetci traja viezli na obrovskom kolese. Bolo to šialene rýchle, ja som išiel chrbtom napred, čo mi stačilo ako adrenalín na celý týždeň! Skúšal som Carlu nahovoriť na Cross Country Creek, lenivú rieku, ale bez rýchlosti ju to nebavilo. 😄 Potvrdilo sa, že na takéto veci musí s Carlou chodiť Klára sama. Nakoniec sme zamierili do Tike’s Peak, detskej zóny s Olafom, Elsou a Annou. Carla tam šantila na malých šmykľavkách a striekajúcich hračkách – jej raj!

Poobede: Cesta do Miami a poľnohospodárska Florida

Po vodnom šialenstve sme vyrazili do Miami cez centrálnu Floridu, okolo Lake Placid. Cesta bola fascinujúca – rozľahlá poľnohospodárska krajina s citrusovými sadmi, pasúcimi sa kravami a sieťou zavlažovacích kanálov, ktoré križovali polia ako žily. Kanály, lemované palmami a trávou, odrážali oblohu a dávali krajine takmer surrealistický nádych. Bolo to ako pohľadnica z Floridy, kde sa farmársky život mieša s tropickou atmosférou. Unavený z celého výletu som si to užíval – aspoň kým sa ma na zastávkach nezačali pýtať na meno.

Mená, Starbucks a roboty

Hovorím to rovno: neznášam, keď sa ma pýtajú na meno pri objednávke! 😅 Dnes som bol na obsluhu už trochu nepríjemný. Keď mám číslo objednávky, načo moje meno? A ešte k tomu meno, ktoré pre Američanov nie je ľahké vysloviť ani počuť. Myslím, že to začal Starbucks – okolo roku 2012 začali písať mená na poháre, aby to bolo „osobnejšie“. Pre mňa je to len otravné. Radšej objednávam cez apku alebo kiosk – žiadny kontakt, žiadne mená, len káva. Ale pozitívum? Videl som doručovacieho robota, ktorý rozvážal jedlo! To je budúcnosť, ktorá by mohla doraziť aj k nám – a bez pýtania sa na meno. 😄

Dojmy z dvadsiateho deviateho dňa

Dvadsiaty deviaty deň bol o vode, strese a ceste. Blizzard Beach nás dostal tematikou, ale zaseknutá lanovka mi pridala šediny. 😅 Carla kraľovala v Tike’s Peak, Klára zvládala adrenalín a ja som sa tešil na Miami. Poučenie? Nikdy never sedačkovej lanovke a meno si nechaj v apke! Sledujte náš blog pre ďalšie zážitky z Miami – a ak máte tipy na Floridu alebo robotov, píšte do komentárov!