Dnes sme ráno dobalili, Carla šla s babičkou na ihrisko, kde sa hrala nielen s lokálnymi, ale aj s deťmi ďalších turistov. Potom sme išli s dostatočným predstihom na Shinkansen – predsa len tokijská stanica nie je najmenšia a prípadný problém s orientáciou by nás mohol nepríjemne zdržať. Aj tak sme nakoniec potrebovali pomoc personálu, ktorý je ale na turistov zvyknutý, takže to bolo rýchle a bezbolestné.

Mali sme čas si kúpiť aj ekiben a počkali sme na náš vlak. Cesta bola rýchla a pohodlná, ale Fuji sme kvôli oblakom nevideli. V Nagoji sme sa zdržali asi 7 minút, kvôli tomu, že niekto stlačil núdzové tlačidlo. Takže sme mali na japonské pomery veľké meškanie, čo nám ale v zásade nijak nevadilo – kľudne ak by cesta trvala aj o hodinu dlhšie, vlastne sme si pohodlnú cestu vlakom, čo šiel rýchlosťou asi 285 km/h, veľmi užívali.

Na stanici v Kyote, ktorá tiež nie je úplne malá, sme zase potrebovali asistenciu personálu – naštastie zase rýchle a bezbolestné. Videli sme aj údržbu stanice, ktorá vysvetľuje, ako je možné, že tu je tak čisto. Extrémny rozdiel oproti Indii.

Na náš ryokan v Kyote sme došli v ideálnom čase – asi minútu po tom, ako nám začal platiť vstupný kód. Zhodili sme batohy a vyrazili šliapať kopec Inari, ktorý je preslávený tunelmi z červených torii brán a líškami. A áno, máme malú líšku plyšáka – pochopiteľne 🙈, teda Carla má.

Dole okolo hlavnej svätyne je kopec ľudí a hlavne kopec stánkov so všelijakými dobrotami. Hore na kopci už nebol problém robiť fotky bez ľudí. Z jedného miesta je tiež super výhľad na mesto.

Večer ešte dokúpiť dobroty v miestnom konbini a späť na futónoch a tatami.

Dojmy z dňa

Dnes to bol presunový, pohodlný a svätyňový deň – Shinkansen na 285 km/h, ekiben, Inari s tunelmi torii, líškami a výhľadom na Kyoto.