Dnes po celkom náročnej noci je už Carla na tom trochu lepšie, tak sme vyrazili len veľmi zľahka pozrieť tento veľký kameň zblízka. Vlastne je to najväčší monolitický útvar na Zemi a väčšia časť je vraj pod povrchom. Samozrejme je to posvätné miesto pre lokálne kmene a už sa po ňom nedá liezť ako kedysi – čo asi nevadí, aj tak by sa nám tam nechcelo, je to celkom výška a vonku je 43 °C v tieni.

Takže vlastne len rýchlo vyskočiť z klimatizovaného pohodlného auta a hneď späť. Obišli sme to autom dokola – na druhej strane je ešte nejaký vodný zdroj, jazierko povedzme. Samozrejme tiež nejaké sväté.

Muchy v okolí sú neskutočne drzé a otravné – lezú do nosa a očí, je lepšie mať sieťku, ale náš trek mal asi 10 minút, takže to šlo prežiť.

Popoludnie: klinika a lazaret

Poobede sa stav Carly trochu zhoršil – nechceli sme nechať nič náhode, tak sme navštívili miestnu kliniku.

Starší lekár Dave bol mimoriadne milý, vyšetril a skontroloval, že je to relatívne OK a aj let zajtra nie je problém.

Tak sme sa ukľudnili a pokračujeme v kľudovom režime.

Klara samozrejme poriadne nespí a tiež je vystresovaná, ale asi menej ako ja. Každopádne máme taký malý lazaret hlboko v austrálskom vnútrozemí.

Večer: západ slnka a ťavy

Veľký šuter sme videli aj večer, ako mení farby pri západe slnka. Krajina je tu skutočne mimozemská a po ceste od lekára sme sa ešte aspoň z auta pozreli na ťavy, ktorých je v Austrálii už viac ako v Arábii.

Miestne prostredie im vyhovuje, ale samozrejme na žiadnu jazdu s nimi teraz nemôžeme riskovať. Tak možno inokedy.

Dojmy z dňa

Dnes to bol pomalý, chorľavý a červený deň – Uluru zblízka, západ slnka, muchy v nose a malý lazaret v púšti.

Austrália nám ukazuje svoju najdivokejšiu, najčervenšiu a najhorúcejšiu tvár – a my sme tu, aj keď trochu chorí.