Piaty deň našej cesty bol mixom mestského ruchu, prírodných krás a poučení o tom, že nie všetko ide podľa plánu. Od boja s parkovacím automatom v Galway po hmlistú cestu na sever do Donegalu – tento deň nás naučil, že cestovanie je o prispôsobení sa a užívaní si momentu. Poďte s nami!

Galway: Parkovací chaos a labute

Po krátkej ceste z Kinvary sme dorazili do Galway, mesta plného života a farieb. Parkovanie však bolo dobrodružstvo samo osebe. Parkovací automat bol ďaleko, a keď som k nemu konečne došiel, zistil som, že platba kartou nefunguje. Mohol som použiť aplikáciu, tak som si ju stiahol, zaregistroval sa, no potom som musel späť k autu, lebo som nevedel číslo ŠPZ. Keď som to konečne „naťukal“, posledným krokom bolo vybrať lokalitu z desiatich možností – a ja som netušil, v akom rajóne parkujeme! Hľadali sme značky, no nič. Nakoniec som vytiahol mince a vrátil sa nadšene k automatu. Pokrok nezastavíš.

V prístave nás očarili labute plávajúce po Galway Bay. Spýtal som sa Groka, či je legálne ich kŕmiť, a potvrdil, že áno, pokiaľ ide o neplesnivé pečivo. Carla začala hádzať kúsky bagety (dostatočne tvrdej na to aby som ju nezhltol ja) priamo labutiam, no čajky boli rýchlejšie. Ako ozajstní šéfovia prístavu kradli všetko, aj keď sme sa snažili mieriť labutiam takmer do zobáka. Labute ostali hladné. Možno preto sa hovorí „nebuď labuť“, ale „buď čajka“ som ešte nepočul. Neoveroval som, či je legálne kŕmiť čajky, neviem či by som to uhral na to, že to nebol úmysel.

Zaujímavé boli aj havrany. Tieto vtáky sú známe svojou inteligenciou – štúdie ukazujú, že v niektorých úlohách (napr. riešenie problémov) sú porovnateľné s 5–7-ročnými deťmi. Jeden havran nás sledoval a doslova si vyprosil jedlo. Jeho prenikavý, takmer desivý pohľad naznačoval, že vie, čo chce – a že je možno o krok pred Carlou. 😅 Tá nakoniec ustúpila a zvyšné pečivo dostal havran.

Prešli sme sa mestom k Španielskemu oblúku a ikonickej Kings Head Tavern, ktorá dýcha históriou. Galway má úžasnú atmosféru – farebné uličky, pouliční hudobníci a živý ruch. Aj keď občas popŕchalo, mesto nás očarilo. Rozhodli sme sa však nezdržiavať a pokračovať na sever smerom na Sligo a Donegal.

Cesta na sever: Hmla a Benbulbin

Cesta na sever bola daždivá a hmlistá. Plánovali sme zastávku v Sligu, no Carla zaspala v aute a my sme si nemohli užiť výhľady na Wild Atlantic Way. Majestátna hora Benbulbin, často prirovnávaná k stolovej hore v Južnej Afrike, ostala skrytá v hmle hustej ako írske mlieko. Bolo to škoda, no pripomenulo nám to, že príroda má svoje vlastné plány.

V Donegale sme sa ubytovali v útulnom B&B a oddýchli si. Klára skúšala „vychytať“ chvíľu, keď bude menej pršať, aby sme videli mesto. Nakoniec sa nám to podarilo, hoci sme trochu zmokli. Zastavili sme sa na zmrzlinu v malom lokálnom podniku, kde nás očaril nápis na stene: „Life is like ice cream, enjoy it before it melts.“ Tento slogan dokonale vystihol náš deň – užívaj si, kým to trvá.

Večera a úvahy o cestovaní

Na večeru sme plánovali návštevu jednej z najlepších indických reštaurácií v Írsku, no bola výnimočne zatvorená. Nevadí – vytiahol som domácu klobásu od Štefana, ktorú som mal v kufri auta, a bol som nadšený. Indická kuchyňa ma v tej chvíli nechala chladným. 😄 Carla si pochutnala na tom, čo sme našli, a my sme si uvedomili, že cestovanie je niekedy o improvizácii.

Tento deň nám ukázal, že nie všetko ide podľa plánu. Nie je možné vidieť všetko a pokúšať sa o to je zbytočné. Wild Atlantic Way má 2 500 km a prejazd by trval asi 10 dní pri 5 hodinách jazdy denne, no počasie to môže poriadne skomplikovať. Írsko má vraj okolo 30 000 hradov a zámkov – ak by sme navštívili 3 denne, trvalo by to približne 27 rokov! Neviem, či vôbec existuje niekto, čo videl všetky. Každá cesta je jedinečná. Jeden človek môže to isté mesto či krajinu milovať, iný ju nenávidieť – záleží na čase, počasí, nálade a preferenciách. Cestovanie je individuálny neprenositelný zážitok.

Dojmy z piateho dňa

Piaty deň bol o boji s technológiami, krádežiach čajok, nebezpečne inteligentných havranoch a hmlistých daždových cestách bez výhľadov. Carla, naša malá hrdinka, zvládla všetko s úsmevom (a spánkom v aute), aj keď večer musela prebytok energie vybúriť na izbe a ja ako milovník ticha a kľudu som trpel. Írsko nás učí, že plány sú len orientačné a krása je v momente. Sledujte náš blog, kde budeme zdieľať, ako pokračujeme na Smaragdovom ostrove! Máte tipy čo navštíviť v provincii Ulster? Napíšte nám do komentárov!