Ahoj, pokračujeme ďalším dňom cesty v Busane.

Dnes sme vyrazili nakupovať a Carla znova do detského kútika. Zobrali sme Uber a nechali sa odviezť do obchodného centra. Bol pracovný deň, takže tam nebolo až tak veľa ľudí, ale deti vôbec žiadne. Carla bola v detskom kútiku úplne sama celé tri hodiny. Ono to ani nie je prekvapujúce – v Južnej Kórei ľudia nemajú deti. Teda majú, ale veľmi málo. Je to krajina s najnižším počtom detí na ženu na svete a Busan je región s najnižším počtom detí na ženu v celej krajine. Takže tu je dieťa fakt rarita a je to naozaj vidieť.

Čo sa zase vidieť je, že ľudia majú psov ako deti – vozia ich v kočíkoch, dokonca majú špeciálne sedačky v reštauráciách. Takže sa mení doba: psi sú stále v reštauráciách, ale už nie v menu, ale ako zákazníci 🤷‍♂️. Tento rok je posledný, kedy je ešte možné niekde nájsť psie mäso. Nám sa ho nájsť nepodarilo, od budúceho roka to bude úplne zakázané.

V kútiku sme boli s Carlou, zatiaľ čo Klara dokúpila oblečenie, ponožky a ďalšie veci, aby sme boli schopní cestovať ďalej. Potom sme sa išli najesť. Reštaurácie sú tu super – minimalizujú kontakt so zákazníkom maximálne (viac ako v Japonsku). Na každom stole je objednávací terminál a jedlo vám donesie robot. Za mňa super.

Busan je relatívne zaujímavé mesto – postavené v údoliach medzi kopcami pri pláži. Je to vlastne jediná časť Kórey, ktorú ani na chvíľu neobsadili Severokórejčania počas vojny. Takže tu sú cestné tunely, pláže a kopce a vlastne okrem pobrežných oblastí je všetko tak trochu do kopca.

Dojmy z dňa:

Dnes bol praktický a pokojný deň – nákupy, detský kútik a spoznávanie Busanu. Vidieť demografickú krízu na vlastné oči je dosť silný zážitok.