Ahoj, pokračujeme ďalším dňom cesty v Busane.

Dnes Klára našla úplne skvelé Detské múzeum rozvoja a inovácií. Z lenivosti sme vzali taxík, lebo je to lacné a bolo to o 35 minút rýchlejšie ako MHD. Taxikár nás vyviezol na šialený kopec, kde múzeum stojí.

Je to asi 4 poschodia s rôznymi sekciami – od vesmíru cez roboty, krásnu knižnicu až po množstvo interaktívnych hier. A pretože je to na veľkom kopci, je tam aj super vyhliadka. Opäť dve kórejské špecifiká: všetko je úplne zadarmo a boli sme tam skoro sami. Žiadne iné deti, až to bolo divné. V jednotlivých sekciách bol dozor, ktorý sa evidentne nudil a občas za nami prišiel, aby nám niečo poradil.

Skúšali sme si zahrať Go s robotom – rozbil nás strašne všetkých, chce to viac trénovať. Carla si skúšala aj rôzne oblečky. Skafander nás úplne dostal, to sme snáď ešte nikde nevideli.

Bohužiaľ je smutné, že to tu takmer nikto nepoužíva. Zišli sme nižšie z kopca na Námestie detí a mládeže, kde bolo jediné dieťa, ktoré sa tam chvíľu hralo Carla. Na lavičkách okolo sedelo celkom veľa dôchodcov. Opakujem sa, ale je to naozaj smutné – je fakt vidieť, ako Kórea vymiera 🙁

Večer sme ešte vyrazili na fish and chips. Našli sme podnik, kde to mali v menu, zhodou okolností tam mali aj české pivo, ktoré si Klara dala. Fish and chips však nemali 😅, tak sme si dali pizzu. Možno zajtra inde.

Dojmy z dňa:

Dnes bol príjemný, ale trochu melancholický deň. Múzeum bolo výborné, ale ten kontrast s takmer prázdnymi priestormi a množstvom dôchodcov okolo bol veľmi citeľný. Busan je pekné mesto, no demografická realita Kórey je tu veľmi viditeľná.